gototopgototop

loga program ERDF1 web

loga program ERDF2 web

havlik webbanner

Choosing web hosting is always a challenge, please consider this hostmonster review and greengeeks review.

 

Dubovce uprostred 20. storočia

 

Vladimír Petrovič /historik/

 

Z príspevku „ Dubovce uprostred 20 storočia“, ktorý odznel na Konferencii  venovanej Jankovi Havlíkovi

Obe obce, ako Vlčkovany, tak aj Vidovany ležia  vo veľmi frekventovane historickej oblasti , ktorá vďaka geograficko – prírodným danostiam bola osídlená od neolitu.

O oboch týchto obciach je prvá zmienka v donačnej listine kráľa Žigmunda z r. 1392, ktorou daroval holíčske panstvo vrátane obcí Vidovany a Vlčkovany uhorskému veľmožovi Stiborovi zo Stiboríc. Nová éra nastáva v roku 1918 vznikom Československa. Táto historická udalosť znamenala veľkú kvalitatívnu zmenu. Napriek tomu, že v obecnej kronike zostala nepovšimnutá, predsa len vznik Československa /síce zatienený prvou svetovou vojnou , ktorá si vyžiadala životy 12 obyvateľov oboch obcí / o Vlčkovanoch priniesol nádej, že bude lepšie. To sa odrazilo i v roku 1919, kedy len v období fašiangov bolo vo Vlčkovanoch 23 svadieb.

Väčšina obyvateľstva, vyše 80% sa zaoberala poľnohospodárstvom. V 20. rokoch 20.storočia nastupuje technika. Objavujú sa prvé mláťačky, prvé sejačky ako aj iné stroje. Mlynár Štefan Prstek prináša do obce prvý bicykel  v r. 1923 aj prvé rádio.

V roku 1925 bola založená Telovýchovná jednota Orol, ktorá po celé obdobie Československej republiky aktívne fungovala, a ktorá okrem športu nacvičovala a prezentovala divadelné vystúpenia. Divadelné predstavenia sa odohrávali v hostinci u Pollákov alebo u Slobodov. Kultúrny vplyv tejto TJ sa odrazil aj v tom, že v roku 1927 kúpila nové rádio, ktoré do vlčkovianskej školy chodili po večeroch počúvať obyvatelia oboch obcí. V roku 1931 zakúpila TJ koženú loptu a možno povedať, že od tej doby sa datujú aj prvé futbalové kroky tejto TJ. V roku 1927 uzavrela obec Vidovany zmluvu so štátom, ktorú za obec podpísal starosta Tomáš Sloboda a ktorú na svojich zasadaniach schválilo OZ. Na základe uznesení zriadilo Ministerstvo školstva výnosom z 1.11. 1925 v obci Vidovany  jednotriednu štátnu školu. Na prelome dvadsiatych rokov do života obcí citeľne zasiahla Svetová hospodárska kríza 1929- 1932. Významnou udalosťou pre obec je vysvätenie vlčkovianskeho rodáka Františka Suchánka za kňaza 20.12. 1930 v Ríme a jeho primičná svätá omša vo Vlčkovanoch v r 1931.

 

V rokoch 1931 a 1932 vrcholí hospodárska kríza a pre mnohé rodiny to znamená i stratu majetku v exekúciách. mnohí odchádzajú za prácou do okolitých miest, ale sú aj takí, ktorí sa rozhodnú odísť za more. Tí, čo zostali si privyrábali napríklad na ťažbe dreva vo Vieske.

 

Tridsiate roky 20. stor. najmä ich druhá polovica, boli o trochu lepšie, čo sa týka pracovných príležitostí. Robotníci z obidvoch obcí sa v roku 1937 zúčastnili stavby kasární v Senici a neskôr pracovali na stavbe cesty Radošovce – Senica.

 

Súperenie dvoch najsilnejších politických strán – HSĽS a Republikánskej strany zemedelského a malorolnického ľudu pokračovalo koncom 30. rokov tak, že agrárnici mali navrch vo Vidovanoch a hlinkovci voVlčkovanoch. Toto súperenie ukončil vznik Slovenského štátu a politika jednej strany – HSĽS. Vlčkovianski a Vidovianski gazdovia využili blízkosť Protektorátu a jeho veľký dopyt po potravinách. Gazdovia do Hodonína pašovali najmä bravčové mäso a masť, kde ich výhodne predávali.

 

V roku 1942 boli v oboch obciach postavené drevené mosty cez Chvojnicu.

 

S nastávajúcou druhou Svetovou vojnou sa život vo Vlčkovanoch niesol v pokojnom duchu. V tom čase, v roku 1943, odchádza Janko Havlík, vtedy už skalický gymnazista, z rodného kraja, pokračovať v štúdiách do Banskej Bystrice.

 

Pokiaľ ide o mobilizáciu, Druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania sa zúčastnilo, sa zúčastnilo niekoľko obyvateľov Vidovian a Vlčkovian. Obe obce prežili bez väčších strát aj prechod frontu v roku 1945. Po oslobodení sa v oboch obciach vytvárajú Miestne národné výbory.

 

Povojnový život bol veľmi ťažký. Na ľudí doľahla veľká drahota, pričom predpísané poľnohospodárske výrobky, ktoré roľníci  museli dodávať štátu, úrady vyplácali v cene, ktorá vôbec nekorešpondovala s cenou trhovou. V roku 1947 postihlo roľníkov veľké sucho. V tomto období sa zavŕšila elektrifikácia oboch obcí.

 

Po vojne sa v obci etablovali dve strany, a to Demokratická strana, kde sa združovali väčšinou roľníci a Komunistické strana, kde mali väčšinu robotníci.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dubovce vznikli zlúčením dvoch samostatných obcí

Dubovce vznikli v r. 1954 zlúčením obcí Vlčkovany a Vidovany. Obec je pomenovaná podľa dubového lesa; vo Vlčkovanoch je chotárny názov Dubník. Prípona –ovce je analogicky utvorená podľa názvu susedných Radošoviec. Názvy obcí s rovnakou topolexémou: Dubová, Dubovany, Dubové, Dubovec.

            Vidovany (1392 Wydowan, 1452 Wydowan, 1553 Widuan, 1556 Vydowen, 1773 Widowany). Po rozčlenení na Vid-ov-any považujem ojkonymum za motivované vlastným menom Vít (sv. Vít) z nasledovných dôvodov: v katastri Viesky (dnes časť Radošoviec) je kopec s kaplnkou sv. Víta, pod ktorým pramení potok, ktorý preteká Vidovanmi, v erbe obce zo 17. storočia sa nachádza lev, čo je jedným z atribútov sv. Víta (Jozefovič 2004, s. 21–22). R. Krajčovič odvodzuje názov obce od privlastňovacieho mena Vidov (dvor, majetok a pod.), utvoreného od propria Vid, Vido, čo je ľudová forma mena Vít, Víto.

            Vlčkovany (1392 Wolchkfalwa, 1452 Wulczkowan, 1532 Wylchkowany, 1773 Vlcžkowany). Názov obce je motivovaný apelatívom vlk, alternáciou na vlčk-; podobne sú motivované aj anojkonymá (chotárne názvy) Vlčí dol v katastri obce Radošovce a Na vlčích jamách v katastri obce Unín; apelatívum vlk bolo motivantom aj v názvoch nasledovných slovenských obcí: Vlky, Vlkovce, Vlčkovce, Vlčany. V maďarskom preklade obce Farkashely z r. 1913 je tiež chápaná súvislosť s vlkom. R. Krajčovič odvodzuje názov obce od obyvateľského mena Vlčkované, a to od privlastňovacieho mena Vlčkov (dvor, majetok) z propria Vlček

/ historický popis poskytol Michal Jozefovič/

dubovce zapis 1452 Historické zápisy Vlčkovany a Vidovany z. r. 1452

 V 17.  storočí počas protihabsburských povstaní a tureckých vojen tiahli tadiaľto cisárske, kurucké a turecké vojská, v roku 1812 ruské vojská a v roku 1866 vojská pruské.. Za pruskej vojny v obci vypukol mor a denne zomieralo niekoľko obyvateľov. Z toho dôvodu bol vo Vidovanoch v roku 1866 založený cintorín, ktorý je tu doposiaľ. / Na vlčkovanskom cintoríne miesto nestačilo/.

 

 

 

Chotárne názvy Duboviec

 Michal Jozefovič 

Chotárnymi názvami rozumieme mená polí, vinohradov, lúk, potokov, riek, rybníkov, lesov... Ich základnou vlastnosťou je zviazanosť názvu s terénom a spolu s poľnohospodárskou terminológiou patria k najstaršej vrstve slovnej zásoby. Niektoré chotárne názvy severného Záhoria sú zaznamenané už v najstarších listinách a listoch (napr. v darovacích listinách Ondreja II. či Žigmunda Luxemburského), no systematickejšie zápisy nájdeme až v katastrálnych mapách a pozemkových knihách, ktoré sú vedené od konca 19. storočia. Názvy, ktoré na prvý pohľad pokladáme za nezrozumiteľné, neslovenské – neslovanské, nemusia mať svoj pôvod v niektorom cudzom jazyku. Tvary a významy týchto vlastných mien, hoci nie sú obsiahnuté v spisovnom jazyku, môžu byť zachované v inom slovenskom či slovanskom nárečí alebo jazyku.

 Jedno územie sa môže nazývať aj viacerými menami. Najčastejšie to súvisí so zmenou charakteru objektu (napr. lúky na pole), jeho zánikom alebo jeho odlišným generačným vnímaním. Najstaršia generácia pomenúva istý objekt inak ako stredná generácia a najmladšia generácia by chotárny názov ani k danému územiu nevedela priradiť, lebo ho ani nepozná. Strata vzťahu k pôde a hlavne nepoužívanie chotárnych názvov v komunikácii spôsobuje ich hláskovú a lexikálnu variantnosť, napr.: Hošinki – Huošinki, Štamfláti – Štamfláki, Lackúf uas – Rackúf uas – Uackovich uas (príklady z Duboviec). Do začiatku kolektivizácie však patrili chotárne názvy k relatívne nemenným a stabilným častiam miestneho názvoslovia. Po preoraní medzí a zlučovaní jednotlivých políčok do veľkých honov a lánov sa začalo meniť i toto názvoslovie. 

V nasledovnom uvádzam chotárne názvy Vlčkovian z r. 1913, odpisujem ich v pôvodnom (maďarskom) pravopise: Dili od Mocsidlan, Dili v rakovem Lázi, Dolni Dubnik, Hlavini, Hlavne dili, Horni Dubnik – Hrabina, Hostaki pod osztrim vrchem, Hostaki u Dubnika, Chmelini, Chraszta, Chvojnicza patak, Klcsovaniszka, Kruhi, Liszini, Luki, Motuze, Nyifki Adamovszke, Nyifki pri motuzoch, Osztri Vrch, Padelki za humnama a zelnicze, Padelki za mlynem, Paszeki, Puszte vcselinki, Rubanice, Stamfláki, Vinohradi pri Dubniku, Vinohradi sztara hora, Vinohradi v Chrasztach, Vratisov, Za sztaru horu, Zahumne pole, Zelnicze pri lukach.
Chotárne názvy Vidovian z r. 1911 uvádzam rovnako v pôvodnom pravopise: Barina, Bresztovicsne dili, Bresztovicsne hadelki (!), Csupi a grefti, Dili od lúk, Haje pánszké, Hrube dili, Chraszta, Chvojnicza patak, Malomárok, Nove vinohradi, Nyivi pánszké, Podolki, Sztare hori, Sztare vinohradi, Sztare vinohradi, Vinohradne szpodki, Zadne lúki, Zahumenice, Zbitki od Vlcskovan.
Zo starých zápisov môžeme určiť jazyk danej oblasti (i pisára), starú praslovanskú a neslovanskú lexiku a iné.
Nárečové slová. Za nárečové slová považujeme najmä také, ktoré obsahujú fonologické a morfologické javy. V uvedených chotárnych názvoch sú nimi: 1. neprítomnosť dvojhlásky v názvoch: Dili od Mocsidlan, 2. prípona -em v lokáli j. č. prídavných mien: Dili v rakovem Lázi, 3. prípona -em v inštrumentáli j. č. mužských podstatných mien: Hostaki pod osztrim vrchem, Padelki za mlynem, 4. prípona -ú v inštrumentáli j. č. ženského rodu: Za sztaru horu, 5. prípona -ama v inštrumentáli mn. č.: Padelki za humnama a zelnicze.
Vplyvom normy pisára, resp. osoby, ktorá diktovala, boli zapísané i také názvy, ktoré nie sú z hľadiska nárečia domáce. K takýmto zaraďujem Klcsovaniska; v tomto názve nájdeme až dva nedomáce javy: v nárečí nie je slabičné l, ani prípona -isko. Názov bol pravdepodobne zrekonštruovaný na základe súčasného názvu Kučovanki, ktorý ešte poznajú starší obyvatelia obce. Zapisovateľ považoval názov za „príliš nárečový“, preto ho slovotvorne upravil. Maďarčina sa okrem pravopisu prejavila tiež v názvoch Chvojnicza patak a Malomárok (*Mlinskí járek), ktorým tiekla voda na mlyn. Môže tu ale ísť i o preklad neuvedeného chotárneho názvu Lamfešti. Existovali by tu tak paralelne pre jeden jarok (dva) tri názvy; takýto stav je známy najmä z dvojjazyčného pohraničného územia.
Lexika. Slová ako laz, lysý a motúz sa už v rozhovore v nárečí bežne nepoužívajú, ale lexika chotárnych názvov nám ich existenciu zachovala. Názov Hostaki označoval pôdu chudobnejších ľudí, Grefti boli vinohrady. Horni Dubnik – Hrabina, Bresztovicsne dili zachovávajú mená pôvodných porastov, ktoré sa vyrúbaním – klčovaním (porovnaj vyššie uvedené názvy Rúbanňice, Kučovanki) zmenili na ornú pôdu. Rovnako zväčšovaním ornej pôdy pribúdali k Starým horám i Nové hory a popri Starých vinohradoch sa založili i Nové vinohrady. Nemecké (a popri ňom i židovské) osídlenie zanechalo v chotárnom názvosloví tiež svoje stopy. Chotárny názov Stamfláki vznikol podľa nášho názoru z nemeckých slov stampfen a Lager; mohlo by tu ísť o miesto – táborisko, na ktorom sa udupala pôda. Túto domnienku môže potvrdiť alebo vyvrátiť archeologický výskum. Nemecký názov Lamfešti (Land, festen – spevniť) dokumentuje spevnené brehy, ktorými tiekla voda (na mlynské kolo), ide, samozrejme, o umelo vytvorené koryto; pretože muselo byť čisté, nesmela sa doň zvážať hlina.
Uvedené zápisy chotárnych názvov slúžia ako východisko na porovnanie so súčasným stavom (môžeme zistiť zmeny v pomenúvaní, zánik názvov, resp. ich neuvedenie v mape). Na základe rozhovorov s dubovskými (vlčkovanskými a vidovanskými) pamätníkmi som zrekonštruoval nasledujúce chotárne názvoslovie; všetky názvy sú zapísané v nárečí:
Brestovice, Drahi (cesta, ktorú vyšliapal statok idúci na pastvu, stopa po kolesách od voza alebo od dobytka; HSSJ I., s. 309), Drapini, Dubina (les), Dzíle od Močiduan (časť poľa; HSSJ I., s. 251), Fčelinki, Hlini (mazľavá jemná hornina, tehliarsky a hrnčiarsky materiál; HSSJ I., s. 411), Huošinki (od apelatíva hloh), Huavini, Hrabina (les), Chmelíni, Kouonebesí, Kraj hája, Krúhi, Kubíkovich stráň (Kubík – priezvisko majiteľa; stráň – časť vrchu spadajúca do roviny, svah; HSSJ V., s. 496), Kučovanki (porov. klčovať), Lamfešti (časť mlynského náhonu; HSSJ II.), Účka, Uisini, Úki, Malé tále, Mezi vímoui, Mezidolíňí, Močáre, Ňifki (pozemok vhodný na obrábanie; HSSJ II., s. 600), Nové hori, Obecňice, Ohrátki (ohradené priestranstvo, pole; HSSJ III., s. 253), Ostré vrchi, Otrčhora, Padzeuki (diel poľa alebo lúky vzniknutý rozdelením väčšieho celku; HSSJ III., s. 446), Padzeuki od Močiduan, Panské háje (les), Paseki (miesto s vysekaným porastom, rúbanisko; HSSJ III., s. 479), Paše (miesto, kde sa pasie dobytok; HSSJ III., s. 483), Podbrezová, Podouek (rovina, kraj pod vrchmi; HSSJ III., s. 602), Predňí dziu, Prídanki, Rackúf (Lackúf i Lackovich) uas (laz – pozemok získaný vyklčovaním lesa; HSSJ I., s. 200), Rúbaňice, Spotki pod vinohradama, Staré hori, Stríblné, Šebestofskí dziu, Šrčák (prameň), Štamfláti, U Kadúpka (kadlub – veľká nádoba, obyčajne z dutého alebo vydlabaného kmeňa; HSSJ II., s. 10), U kríža, Velké tále (z nemeckého Teil) s variantom Hrubí tál, Vidovanské dzíle, Vidovanské chrasca (chrastie – krovie, kroviny; HSSJ I., s. 477), Vidovanskí potok, Vidovanské úki, Vidovanské vinohradi, Vlčkovanské chrasca, Vlčkovanskí potok, Vlčkovanské úki, Zadňí dziu, Záhuaví, Záhumeňice.
Dnes dubovskí pamätníci už nepoznajú popri viacerých chotárnych názvoch ani Vratišov, ktorý je na mape z r. 1913 ešte zachytený. V tomto prípade by mohlo ísť o zaniknutú osadu, no nevylučujem ani pomenovanie miesta pred kopcom, od ktorého sa vracia späť do dediny, porov. nárečový tvar vrácíš. Prípona -ov môže však naznačovať i sídelný charakter, porov. Radimov, Chropov, Lopašov. Dôkaz, či ide o zaniknutú obec môže potvrdiť alebo vyvrátiť archeologický výskum, rovnako ako pri názve Stamfláki, ktoré ležia z druhej strany potoka (por. Jozefovič, 2005). Z ústneho podania som sa dozvedel tiež viaceré názvy napr. Drahi, Hlini, Huošinki, Paše, Šrčák, Stríblné, U kadúpka (por. kadlub, kadúbek), ktoré na mape nie sú zaznačené. Vplyvom expresívnosti názvu sa zrejme do mapy nezapisovali, resp. boli premenované názvy Hrubí tál, Otrčhora, Kouonebesí (vyššie položené pole), Drapiny (malé pole, porov. zdrap). Z uvedených dôvodov je potrebné dopĺňať chotárne názvy v rozhovoroch s pamätníkmi, konfrontovať staré a novozistené názvy; čím môžeme sledovať dynamiku v pomenúvaní.
Chotárne názvy patria k tej časti vlastných mien, ktorých motivácia býva najpriezračnejšia, aby bola možná bezpečná identifikácia a lokalizácia daného územia; názvy preto odrážajú pôvodný vzhľad terénu, druh porastu, jeho rozlohu, polohu, lokalizáciu, meno majiteľa a i.

 

Živé (neúradné) pomenúvanie osôb v Dubovciach

Michal Jozefovič 

Každý človek je originálnou osobnosťou a ako takú ju treba identifikovať a diferencovať od ostatných v spoločenstve. Tomuto účelu dnes slúži množstvo vlastných mien, ktoré prešli dlhým vývinom; od konkrétneho významu (asociácie s vlastnosťami, vzhľadom, zamestnaním, pôvodom nositeľa mena atď.) až po absenciu tejto pôvodnej motivácie. Spomeňme napríklad krstné mená Peter z gréčtiny skala, pevný ako skala, Eva z hebrejčiny živá, matka života, alebo slovanské Viera, Naďežda (nádej), Blažena (blažená), Ľubica a i. (por. Majtán, 1985) Pôvodný spôsob pomenúvania začal teda jednomennosťou, keď na identifikáciu človeka stačila základná charakteristika – prezývka alebo osobné meno. 

Najstarším písomným dokladom o  používaní osobných mien na severnom Záhorí je súpis poddaných v práci Holíčsko-šaštínske panstvo od J. Šátka (s. 358 – 392). Už v roku 1554 sa osoby označujú: 

1.  individuálnou charakteristikou, resp. rodinným menom: Wawra, Simek

2.  krstným menom a apelatívnym označením: zemanka Marka, Magdalena vdova Georgii Holthyth, pastier Wasek; 

  1. 3.krstným menom a prímenom, rodinným menom alebo individuálnou charakteristikou: Petrus Habyanowyth, Stephanus Theply, Blasius Horvath, Vasek Sylhawy;
  2. 4.rodinným menom a individuálnou charakteristikou: Vaniek Kabat, Vaniek Kluba, Bartal Ravryn, Horvath Balas. 

Kodifikovanie priezviska, a tým i dvojmennej sústavy na našom území bolo dané koncom 18. stor. Jozefínskymi reformami, podľa ktorých mohla mať rodina len jedno nemenné priezvisko. Odvtedy sa priezvisko považuje za základný člen pomenúvania. Dnes sa pomenúvanie osôb na Slovensku riadi zákonom č. 300/1993 Z. z., ostatná novela 13/2006 Z. z., podľa ktorého rodičia vyberajú meno pre svoje dieťa z pevne daného súboru krstných mien (nepovolené sú hanlivé a neosobné mená). Osoba môže mať najviac tri rodné (krstné) mená, tieto musí oznámiť matričnému úradu. Priezvisko nadobúda dieťa po dohode rodičov, resp. ho určí známy rodič. 

Uzákonenie dvojmennej pomenúvacej sústavy vyriešil problém identifikácie pre administratívu, no zvyšovanie počtu osôb s rovnakým priezviskom vyvolalo potrebu po ďalšej diferenciácii osôb a rodín. Popri úradných menách fungovala teda naďalej i neúradná (v odbornej terminológii živá) pomenúvacia sústava, ktorá v menších spoločenstvách ľudí, najmä na dedinách, pretrváva dodnes. Na identifikáciu osoby sa v živých (neúradných) menách používajú krstné meno a priezvisko z úradnej sústavy, ako aj individuálna charakteristika (v užšom zmysle prezývka), rodinné meno (označuje celú rodinu a je dedičné ako priezvisko), meno domu (odpovedá na otázku z ktorého domu osoba pochádza) a ich kombinácie. 

Krstné mená a priezviská sa v komunikácii nepoužívajú v úradnom tvare, ale fungujú v danom jazyku (nárečí), napr. Ján – Janek, Jozef – Joža, Peter – Peťa, Mária – Mariša, Terézia – Terka. Mužské priezviská sa spravidla nemenia, ženské sa používajú v prechýlenej podobe s príponou -ka, napr. Machlička, Nováčka, Poláčka, Tokoška. 

            V Dubovciach žije veľa rodín s priezviskom Tokoš, Polák/Pollák, Machlica, Štepanovský, preto tu živé mená slúžia najmä na rozlíšenie osôb s rovnakým priezviskom. Osoby, ktoré sa prisťahovali, väčšinou nepotrebujú byť diferencované osobitnou charakteristikou, lebo majú odlišné priezvisko ako domáci obyvatelia, príp. sa môžu pomenúvať po pôvodnom majiteľovi domu. Ak sa rodina prisťahuje z blízkej obce, môže si napriek odlišnému priezvisku „priniesť“ so sebou aj dedičnú prezývku. 

            Individuálna charakteristika je v pomenúvaní potencionálna, často vzniká v rodine, v škôlke alebo v škole. Z tohto prostredia sa môže rozšíriť i k ostatným obyvateľom obce, ktorí usúdia, či je potrebné osobu touto formou identifikovať. Ak sa individuálna charakteristika (prezývka) začne používať na označovanie danej osoby, jej životnosť „preverí manželstvo“. Keď sa touto formou začne označovať i manželka (manžel) a neskôr deti, charakteristika sa stane dedičnou a hovoríme už o rodinnom mene. 

Dubovčania sú najčastejšíe charakterizovaní krstným menom dominantnej osoby z rodiny, sú to živé mená Bazilka, Barborák, Filona, Fraňa, Frolka, Gabriška, Gusťík, Ignácek, Iza, Janek, Janošek, Jób, Jura, Karolín, Karólek, Kralka, Laca, Luciják, Macek, Marek, Marin, Maritka, Marťiška, Meňiš, Milcek, Monka, Murcin, Paluša, Štefánek, Šandor, Šimon, Toneček, Viktuša-Potkuša. Druhú skupinu tvoria mená utvorené podľa zamestnania: Bača; Kadét dosiahol vyššiu vojenskú hodnosť, Pléšek je klampliar, Sklíčko sklenár. Podľa zvierat sú utvorené prezývky Liščák, Mišíčka Sojka; podľa rastlín a porastov Bluna, Horák, Maňík (maňina – zarastená cesta). Priezvisko, ktoré svojou formou asociovalo inú súvislosť, podmienilo vznik prezývky Biskup. Pôvod osoby motivoval mená Bošňáké (Bosna), Hučák (pomenovanie Radimovčanov), Krížé bývajú pri kríži, Čaňaňa z breha, Zedvora. Podľa pôvodného majiteľa domu dostali meno Habáné. Telesná i duševná stránka býva nápadná, preto si nešlo nevšimnúť vzhľad osoby – Červeňák mal hrdzavé (červené) vlasy, Smrťka, Sňehulák, vysoký bol Sáha, nízky Vojáček, Baťa, Gazda a Chazaj boli bohatí, zelený vlniak nosili starenka Zeleňáčka; hoci aj ženu bil, upraviť sa vedel ako Herec; bradu ako rovnomenná rozprávková bytosť nosil Rumburak. Až priveľmi chváliaci človek sa stal Chválenkom, nezrozumiteľne rozprávali Ignác brblavý a Mrkota. Rečou nositeľa prezývky sú motivované osoby Očuj Čodaj, chybne vyslovovaným citoslovcom v detstve Čulút, často na niečo poukazoval aj Štefan Hen. Podľa obľúbenej pesničky vznikla prezývka Čegera. Na motorke rýchlo jazdil Čert, jediný z celej dediny na vyššiu školu chodil Sam, Chalupka býval v malom domčeku, Siroň mal rád syr. Prezývky a rodinné mená, pri ktorých sme nezistili pôvodnú motiváciu sú Habanké, Čvančara, Drupi, Munda, Botkin, Buloň, Čičoň, Ipiš, Kefír, Kominár, Kormus, Kųandúch, Luliš, Mikeš, Miról, Paťiš, Rehák, Šulc, Šustlák, Tekánek. 

            Nemenej zaujímavé sú aj prezývky obyvateľov miest a obcí, ktorými posmešne poukazujú na „charakteristiku“ druhej obce. Poléfkari – Šaščíňaňi (Šaštín); Fazulári – Skaličané (Skalica); Cibulári – Hoųíčaňi (Holíč); Číkari – Kátovjané (Kátov); Hučáci – Radzimovjané (Radimov). Žabičkári – Rovenščané; Mrkvari,  VredariLopašovjané; Vredari, SíkorkáriČastkovjané,; Metlari, KozariSobotiščané; ZemaňiRohovjané (por. Krško 2000). 

            Prezývky sú prejavom myslenia, tvorivosti a fantázie človeka so snahou čo najvýstižnejšie charakterizovať osobu. Ich existenciu a používanie v budúcnosti možno predpokladať hlavne kvôli vysokému počtu osôb s rovnakým priezviskom.

 

Historické zaujímavosti v skratke                                                                                                                                                  rok 1945 – do dediny prišli maďarskí vojaci, boli ubytovaní v škole, v hostinci a kone mali v súkromných maštaliach,     9. 4. 1945 – vo večerných hodinách prišli do obcí prví sovietski vojaci,   v roku 1948 – do obidvoch obcí bola zavedená elektrická energia,   v roku  1949 – bol v obidvoch obciach zavedený miestny rozhlas, v roku  1952 bola založená Roľnícka škola práce, navštevovalo ju tridsať roľníkov z obidvoch obcí,   14.5.1954 – Vlčkovany a Vidovany sa zlučujú v jednu obec pod názvom Dubovce,  15.9. 1973 bolo slávnostné otvorenie novej predajne podniku Jednota,  1974 bola založená hudobná skupina Čvančaranka, prvýkrát vystúpila na svadbe Antona Vojtka , 1975 - začatie výstavby športového areálu, bola dobudovaná trávnatá plocha na celom ihrisku, v  celej obci bolo prevedené obnovenie poruchovej asfaltovej cesty.  1979 – začala sa výstavba domu smútku na vidovanskom cintoríne a v roku 1981 bol dostavaný, 1.9.1985 – do užívania bola odovzdaná novovybudovaná požiarna zbrojnica, ktorá bola pri budove Miestneho národného výboru 

 

 kostolvlck  kr


V časti Vidovany sa nachádza kostol a  obnovený tzv. Blanárovský kríž (stavaný).  Kostol bol postavený v roku 1902. Vidovanskí občania tento kostol zasvätili ku cti sv. Antona. 

 

 

kostol     kaplnka        

V  časti Vlčkovany sa nachádza kostol sv. Žofie, pred ním kríž a kaplnka.Výstavba kostola prebiehala v rokoch 1866 - 1868. Staviteľom kostola bol vlčkovanský rodák Zongor. Hneď po výstavbe kostola maľby prevedené neboli,kostol bol bielený len vápnom. Prvá maľba bola v roku 1905. Polovicu peňazí potrebných na výstavbu kostola dala Žofia Teraková, vdova. Preto bol kostol zasvätený ku cti sv. Žofie. Druhou polovicou prispeli občania.

 kap.park    kaplnka Božia muka

 
 
 
pozrite tiež : symboly obce
 

info

Streda, 25 Apríl 2018
IBV Nové Dubovce

banneribvm

VEREJNÁ SÚŤAŽ

Inzerat

ÚRADNÁ DOSKA
KALENDÁR AKCIÍ
posledný mesiac apríl 2018 budúci mesiac
Po Ut St Št Pi So Ne
week 13 1
week 14 2 3 4 5 6 7 8
week 15 9 10 11 12 13 14 15
week 16 16 17 18 19 20 21 22
week 17 23 24 25 26 27 28 29
week 18 30
543294
FOTOGALÉRIA
PARTNERSKÁ OBEC

 

starovickylogo

podlinks

podtop

podzip